· Nemecko sa “priblížilo k jadrovému zariadeniu v roku 1944”
· Posledný žijúci svedok videl testovaciu explóziu v Baltskom mori
John Hooper v Ríme
Pia 30 Sep 2005 18.53 AESTPrvýkrát uverejnené Pi 30 Sep 2005 18.53 AEST
Kniha, ktorá dnes vyšla v Taliansku, má znovu rozdúchať tlejúcu polemiku o tom, ako blízko sa nacisti dostali k výrobe jadrového zariadenia v záverečných fázach druhej svetovej vojny.
88-ročný autor Luigi Romersa je posledným známym svedkom toho, čo on a niektorí historici považujú za experimentálnu detonáciu základnej zbrane na ostrove v Baltskom mori v roku 1944.
Hitlerov jadrový program sa v posledných mesiacoch stal predmetom intenzívnych sporov, najmä v Nemecku. Nezávislý historik Rainer Karlsch sa stretol s prívalom nepriateľstva, keď publikoval štúdiu obsahujúcu dôkazy, že nacisti sa dostali oveľa ďalej, ako sa pôvodne predpokladalo.
Pán Romersa, podporovateľ tézy pána Karlscha, dnes žije v elegantnom byte v rímskej štvrti Parioli. Jeho študijné steny sú pokryté fotografiami z kariéry, počas ktorej robil rozhovory s mnohými významnými osobnosťami 20. storočia, od Chiang Kai-sheka po Lyndona Johnsona. Hoci v týchto dňoch trpí nejakým zlým zdravotným stavom, stále je jasný a výrečný.
Pre Guardian povedal, ako ho v septembri 1944 taliansky vojnový diktátor Benito Mussolini povolal do mesta Salo, aby mu zveril špeciálnu misiu. Mussolini bol vtedy vodcom nacistami inštalovanej vlády severného Talianska a pán Romersa bol 27-ročný vojnový korešpondent pre Corriere della Sera.
Pán Romersa povedal, že keď sa Mussolini stretol s Hitlerom skôr v konflikte, nacistický diktátor narážal na nemecký vývoj zbraní schopných zvrátiť priebeh vojny. “Mussolini mi povedal: ‘Chcem vedieť viac o týchto zbraniach. Spýtal som sa Hitlera, ale on bol neústretový.”
Mussolini mu poskytol úvodné listy Josefovi Goebbelsovi, šéfovi nacistickej propagandy, a samotnému Hitlerovi. Po stretnutí s oboma mužmi v Nemecku bol predvedený okolo prísne tajnej zbrojovky nacistov v Peenemünde a potom, ráno 12. októbra 1944, odvezený na dnešný dovolenkový ostrov Rügen, neďaleko nemeckého pobrežia, kde sledoval výbuch toho, čo jeho hostitelia nazývali “dezintegračná bomba”.
“Vzali ma do betónového bunkra s otvorom z mimoriadne hrubého skla. V určitom okamihu prišla správa, že sa blíži detonácia,” povedal. “V bunkri bolo mierne chvenie; náhly, oslepujúci záblesk a potom hustý oblak dymu. Mal tvar stĺpa a potom tvar veľkého kvetu.
“Tamojší úradníci mi povedali, že musíme zostať v bunkri niekoľko hodín kvôli účinkom bomby. Keď sme nakoniec odišli, prinútili nás obliecť si kabát a nohavice, ktoré sa mi zdali byť vyrobené z azbestu a išli sme na miesto výbuchu, ktoré bolo vzdialené asi jeden a pol kilometra.
“Následky boli tragické. Stromy v okolí sa zmenili na uhlík. Žiadne listy. Nič živé. V oblasti bolo niekoľko zvierat – oviec – a aj tie boli spálené na škvaru.”
Po návrate do Talianska pán Romersa informoval Mussoliniho o svojej návšteve. V roku 1950 publikoval podrobnejší popis svojich skúseností v časopise Oggi. Ale povedal, že “všetci hovorili, že som naštvaný”.
Do tej doby sa všeobecne akceptovalo, že Hitlerovi vedci boli roky vzdialení od testovania jadrového zariadenia. Spojeneckí vyšetrovatelia, ktorí spochybňovali nemeckých výskumníkov, dospeli k záveru, že v ich chápaní jadrového štiepenia existujú obrovské medzery. V každom prípade, USA potrebovali 125 000 ľudí na vývoj atómových bômb zhodených na Hirošimu a Nagasaki v roku 1945, zatiaľ čo nemecký program zahŕňal nie viac ako niekoľko desiatok fyzikov na čele s laureátom Nobelovej ceny Wernerom Heisenbergom.
Ale dokumenty, ktoré nedávno publikoval pán Karlsch a americký vedec Mark Walker z Union College, Schenectady, tento konsenzus prerušili. Ruské archívy ukázali, že jeden z nemeckých vedcov podal patent na plutóniovú bombu už v roku 1941 a v júni títo dvaja historici publikovali článok v britskom mesačníku Physics World, ktorý obsahoval to, čo tvrdili, že je prvý diagram jednej z bômb, ktoré sa Hitlerovi vedci snažili zostrojiť – zariadenie, ktoré využívalo štiepenie aj fúziu.
Skutočnou novinkou výskumu pána Karlscha je však to, že upriamil pozornosť na Heisenberga a na konkurenčný projekt, ktorý vedie istý Kurt Diebner. Nacista od roku 1939, Diebner mal svoju vlastnú skupinu v Gottowe neďaleko Berlína. Pán Karlsch našiel dôkazy, ktoré dokazujú, že pod záštitou Walthera Gerlacha z Ríšskej výskumnej rady sa táto skupina vzdala hľadania A-bomby, aby sa sústredila na zbraň vyrobenú z konvenčných výbušnín zabalených okolo jadrového jadra. “Bola to taktická zbraň na bojisku, ktorú pravdepodobne chceli použiť proti blížiacim sa sovietskym armádam,” povedal profesor Walker.
Mohol pán Romersa vidieť výbuch prvého prototypu? Nie je jediný, kto tvrdil, že bol svedkom podobných výbuchov. Bývalé východonemecké archívy priniesli túto správu Cläre Wernerovej: večer 3. marca 1945, tvrdila, bola blízko mesta Ohrdruf, keď uvidela “veľký, štíhly stĺp” stúpať do vzduchu, “taký jasný, že človek mohol čítať noviny”.
Ohrdruf mal koncentračný tábor, ktorý bol súčasťou komplexu Buchenwald. Heinz Wachsmut, ktorý pracoval pre miestnu výkopovú spoločnosť, povedal úradníkom, že deň potom, čo pani Wernerová tvrdila, že videla výbuch, dostal rozkaz pomôcť SS postaviť drevené plošiny na kremáciu mŕtvol väzňov. Povedal, že ich telá boli pokryté strašnými popáleninami.
Po vojne boli vedci zapojení do nacistického projektu internovaní. Gerlach, ktorého výskum v iných oblastiach mu získal chválu od ľudí ako Albert Einstein, sa vrátil do akademického života a zomrel ako uctievaná postava. Diebner sa nakoniec zamestnal na západonemeckom ministerstve obrany. Ani jeden z nich sa nikdy nezmienil o ich práci na tom, čo by bolo prvou taktickou jadrovou zbraňou na svete.
“Diebner a Gerlach o tom nič nepovedali,” povedal profesor Walker. “Vzali si ho do hrobov.”
· Hitlerove tajné zbrane od Luigiho Romersu vydáva vydavateľstvo Ugo Mursia Editore.
https://web.archive.org/web/20180927112532/https://www.theguardian.com/world/2005/sep/30/books.italy
Nezaujato 
Pridaj komentár